Zabudnite na domáce ovocie a zeleninu

Žijem v Detve a pracujem v Kremnici. V krátkom čase tak už druhý raz  osobne zažívam tú istú situáciu – záujem zahraničnej firmy o ťažbu zlata v povrchovej bani kyanidovým lúhovaním. Napriek mnohým podobnostiam zaznamenávam aj zmeny v taktike ťažbárov, ktorí doteraz neuspeli a poučili sa. V prípade Bieleho vrchu sa zameriavajú na lobing len u vybraných ľudí a s verejnosťou veľmi nekomunikujú. Zlato sa v Kremnici ťažilo už pred udelením mestských práv v roku 1328 a vďaka nemu sa Kremnica stala na celé stáročia jedným z najznámejších uhorských miest a dodnes ho poznajú v mnohých krajinách sveta aj ľudia, ktorí nevedia, kde je Slovensko. Tradičná ťažba skončila v  70-tych rokoch z dôvodu klesajúceho obsahu zlata. Vtedy Kremnická banská spoločnosť skúšala aj metódu kyanidového lúhovania. Napriek zostávajúcim asi 46 tonám zlata ťažbu ukončili z jednoduchého dôvodu a tým bola kyanidom znečistená hlušina, ktorú nedokázali rekultivovať. Keďže tam žili, nechceli si svoj kraj zničiť a preorientovali sa na ťažbu bentonitu pod Bartošovou Lehôtkou. Po 30 rokoch prišla kanadská firma Tournigan, ktorá chcela ťažbu obnoviť. Začala sa masívna informačná kampaň, ktorou si chceli Kremničanov kúpiť. Najali si špeciálnu agentúru na manipulovanie verejnej mienky. Sľubovali pracovné miesta, bezplatné kurzy angličtiny, financovanie športu, rozvoj turistického ruchu, modré z neba. Len sa príliš nehovorilo o dôsledkoch ťažby. Dokonca sa im podarilo kúpiť niekoľko ľudí, ktorí ich podporovali. Kremnica mala obrovskú výhodu v tom, že dosť ľudí problematike rozumelo a bohatá história mesta je zdrojom veľkého lokálpatriotizmu. Kremničania sa až neuveriteľne zomkli a proti ťažbe bojovali. Práve oni vybojovali zmenu zákona, podľa ktorej musia s ťažbou súhlasiť aj dotknuté obce. Odpor proti ťažbe sa stal ústrednou témou komunálnej politiky. Ale nebolo to o spore odporcov a  podporovateľov. Všetci kandidáti na primátora boli proti a išlo len o to, kto viac. Primátorkou sa stala RNDr. Balážová, ktorá viedla občianske združenie Kremnica nad zlato proti ťažbe a porazila dovtedajšieho primátora, ktorý mesto viedol 16 rokov. V nasledujúcich voľbách mandát obhájila. Kremničania vyhrali bitku vďaka  tomu, že v meste s cca 5500 obyvateľmi malo občianske združenie okolo 4000 členov, z toho polovicu z celého Slovenska. Ťažbári lobovali všade a navštívili aj Mincovňu. Navrhol som im, že svoje sľuby o rekultivácii môžu nedôverčivým obyvateľom ľahko dokázať tak, že zrekultivujú malú starú skládku zo 70-tych rokov. Označili to za výborný nápad, zbalili sa, odišli a už sa nevrátili a ložisko predali inej firme. Určite aj v Detve sa nájdu ľudia, ktorým v PPS nepracuje žiadny príbuzný, nemajú záhradku, neotvárajú okná, nesušia vonku prádlo a majú bohorovný pocit, že je to ďaleko, za kopcom. Možno majú vodičské oprávnenie na nákladné auto a po ťažbe sa jednoducho odsťahujú. Alebo sa im ťažbári za podporu, alebo aspoň zľahčovanie rizík patrične odmenia. Práve Kremnica môže byť najlepším zdrojom informácií aj pre Detvu. Prečo by mesto, ktorého bohatá história bola zviazaná práve s ťažbou zlata, odmietlo príležitosť, pokiaľ  vyzerala tak lákavo? Tých problémov je niekoľko. Ten najviac pretriasaný je kyanid. Počul som už o bagatelizovaní argumentom, že sa nachádza aj v mandliach. Pokiaľ táto skupina chemických zlúčenín niekomu nič nehovorí, najznámejším členom „rodiny“ je kyanid draselný, známy pod „umeleckým“ menom cyankáli a často sa o ňom môžete dočítať v románoch Agathy Christie. Problematiku kyanidového lúhovania ponechám na diskusiu odborníkom. Akurát sa pýtam, či sme si istí, že na Slovensku sa budú vždy dodržiavať všetky normy, predpisy a technologické postupy, ktoré si tak nebezpečná technológia nevyhnutne vyžaduje alebo si niekto s dodržiavaním predpisov ťažkú hlavu nebude robiť, pokiaľ a tým dajú ušetriť nejaké náklady. Očakávam, že ťažbári sa pri verejnej prezentácii budú sústreďovať na popis ťažby a nie následkov. Okrem známych kyanidov za negatívne považujem najmä 2 ďalšie okruhy následkov. Prvým je prašnosť pri samotnej ťažbe a drvení zlatonosnej horniny. Niektorí ľudia z Detvy majú pocit, že je to dostatočne ďaleko a za kopcom. Zabúdajú pritom, že prach z bane nebude do Detvy chodiť autobusom naokolo, ale poletí v smere prevládajúcich vetrov, čiže od západu na východ. Na mape si ľahko môžete overiť, že Detva sa od Bieleho vrchu nachádza len niečo vyše 3 km v smere letu a prach k nám doletí podľa sily vetra už za 2 až 5 minút. A budú ho tisíce ton. Ďalším následkom je kyanidom znečistená halda hlušiny alebo odkalisko, ktoré nám ostane navždy. A tu hovoríme minimálne o desiatkach miliónov ton! EMED doteraz verejnosť jasne neinformoval, či chce budovať haldu alebo odkalisko, pretože ani jedno riešenie nie je bez rizík. Väčšina baní tohto typu používa odkaliská, pretože halda rozdrvenej horniny by sa stala zdrojom prachu na celé desaťročia. Pritom ani suchá halda neznamená, že po intenzívnych dažďoch sa obrovská masa nekompaktnej hmoty nedá do pohybu. Po pretrhnutí haldových hrádzí v  rumunskom Baia Mare a nedávno v maďarskom Kolontári sa začali aj ľudia na Slovensku zaujímať o staré haldy. Pochádzajú ešte z čias socializmu a zodpovednosť za ne má teda štát. Ťažbári s obľubou bagatelizujú tragédiu v Baia Mare s tým, že Rumunsko je zaostalá krajina a hrádza teda nezodpovedala štandardom. Za príklad dávajú bane vo vyspelejších krajinách. Zachytil som vychvaľovanie údajne jednej z najmodernejších baní na svete vo švédskom Aitiku. Pokiaľ si v Googli dáte vyhľadať len „Aitik“, uvidíte len to najlepšie, o problémoch ich webová stránka nepíše. Pokiaľ si ale zadáte „Aitik accident“ zistíte, že aj Aitik je jednou z mnohých baní, kde napriek najmodernejším technológiám zabezpečenia už tiež k pretrhnutiu hrádze došlo a nebol to ojedinelý prípad. Lenže baňa je v odľahlej oblasti, takže následky nesie len zničená príroda a nikto pri tom nezahynul. Ak si zoberieme len prípady po roku 2000 zistíme, že takýchto nehôd bolo vo svete 21!, mnohé v tých najvyspelejších krajinách. V takom prípade by sa minimálne časť Vígľaša pomerne rýchlo doplavila až do Hrona. V prípade nových projektov dávajú súhlas dotknuté obce a tým preberajú aj svoju časť zodpovednosti. Firma vyťaží zlato, pobalí sa a zmizne. Nikto z nich tu bývať nebude. Halda alebo odkalisko tu zostane a pýtam sa, kto ju bude prevádzkovať? Kto bude riešiť situáciu, keď po prietržiach mračien budú haldu strhávať prúdy vody? Kto bude riešiť, keď bude v čase sucha prevládajúci západný vietor odnášať kyanidový prach práve na Detvu? Zabudnite na domáce ovocie, zeleninu, mäso domácich zvierat, mliečne výrobky. Štát  bude mať pre mesto jednoduchú odpoveď – vy ste dali súhlas. Masív Poľany tvoria z nemalej časti sopečné andezity. Na ich povrchu žijú drobné organizmy, ktoré ho naleptávajú vylučovanou kyselinou a vytvárajú tak podmienky na to, aby sa na povrchu skál postupne uchytili lišajníky a machy. Pokiaľ andezit rozdrvíme na drobnú frakciu, jeho povrch sa mnohonásobne zväčší a pre tieto organizmy sa vytvoria doslova ideálne podmienky. Z haldy alebo odkaliska sa tak stane obrovská biologická továreň na kyselinu. Táto potom vyteká vo forme tzv. kyslých výluhov, ktoré na Slovensku poznáme aj z iných banských háld. Táto záťaž na životné prostredie je trvalá a nerieši to nikto. Lákadlom má byť 200 priamych a 600 nepriamych pracovných miest. Podľa toho ako citlivo poslucháč reaguje, sa toto číslo patrične navyšuje. Obecne platí, že pracovné miesto vo výrobe vytvorí v ekonomike ďalšie 3 u dodávateľov. Neplatí ale, že tieto 3 miesta musia vzniknúť v tom istom regióne. Keď v PPS pracovalo 6000 ľudí, vytvorilo to v Detve a okolí ďalších 18000 miest? Tieto miesta vzniknú z časti na Cypre, kde je firma registrovaná a bude tam musieť viesť administratívu, časť vznikne u spracovateľa zlata, možno niekde v Kanade, časť vznikne u dodávateľov nákladných áut, výrobcov výbušnín atď. Koľko z nich bude v našom regióne? A koľko z nich obsadia ľudia z regiónu, ktorý nemá banskú tradíciu a koľko príde baníkov z Rumunska, pre ktorých to bude super zárobok a po skončení ťažby sa zbalia domov. Je to len klasický medový motúz, ktorý zneužíva ťažkú situáciu v zamestnanosti regiónu. Keď dostanú súhlas, zamestnanie ľudí sa nijako nebude dať vymôcť. Obavy mám skôr z opačného efektu. Ja už, našťastie, v PPS nepracujem, ale ak by som pracoval, určite by som si už hľadal nové miesto. Pracovať uprostred takého zdroja hluku, otrasov, prachu a jedovatých chemikálií nie je lákavá perspektíva. Otrasy ohrozia prevádzku presných strojov, prach spôsobí opotrebenie pohyblivých častí a baňa môže ohroziť oveľa viac miest v PPS, než sama vytvorí. Rovnaký problém bude mať Slavia Tools, aj chlebíčky z Celpa budú mimoriadne chrumkavé, investorom,  ktorí opravujú Vígľašský zámok, ostanú oči pre plač. Niektoré argumenty sú priam tragikomické. Pekným príkladom je rozvoj turistického ruchu. Prínos turistického ruchu pre región môže nastať vtedy, keď tu budú turisti kupovať tovar a služby – ubytovanie, strava, voľnočasové aktivity. Vydávať za turistický ruch to, že sa sem budú ľudia chodiť pozerať na obrovský kráter v zemi a potom s krútením hlavy odídu je čisté zavádzanie. Kto by sa ubytoval neďaleko kyanidovej haldy? Vo svete sú krajiny, kde takéto bane existujú, aj krajiny, kde je použitie kyanidového lúhovania zakázané. K tým prvým patria krajiny, ktoré sú buď chudobné, ale sú natoľko rozsiahle, že v okolí bane trvale nežije obyvateľstvo, nefungujú tam iné podniky a nie sú tam chránené prírodné územia. Krajiny s vysokou hustotou zaľudnenia (napr. Nemecko, Česko) túto metódu zakázali. Netreba si robiť ilúzie o motívoch ľudí, ktorí ťažbu podporujú. EMED síce hovorí, že ešte nič nie je jasné, ale vo svojich správach pre investorov už uvádza, že náklady na 1 uncu zlata dosiahnu okolo 530 amerických dolárov, pričom jeho aktuálna cena je okolo 1500 dolárov. Už dnes vyčísľujú, koľko zisku pripadne na 1 akciu. Ak už dnes vedia, koľko ich bude ťažba stáť, musia presne vedieť celý postup ťažby. Výhovorkám o tom, že niečo nie je ešte jasné, neverím. Jednoducho sa poučili, že ľudia by boli proti takému projektu, keby poznali podrobnosti. Bilancia bude totiž taká, že z každej unce ťažbári zinkasujú skoro 1000 dolárov zisku a nám z každej unce ostane 35 –  40 ton odpadu, o ktorý sa o 10 rokov nebude mať kto postarať. Predstava, že sa nejaká firma o zisk „spravodlivo“ rozdelí je naivná, ten je už dnes sľubovaný akcionárom. Jeho časť budú musieť použiť na manipuláciu verejnej mienky. Budú sponzorovať športové kluby, folklórne súbory, opravu nejakého námestia, kľudne aj pivo do fontány, len aby dostali súhlas. Nikto ale ľuďom nenahradí stratu, ktorá im vznikne poklesom hodnoty ich nehnuteľného majetku. Hodnota domov, bytov, záhrad záleží od ponuky a dopytu. Dnes si ľudia (napríklad dobre zaistení dôchodcovia) z väčších miest, ako napr. Banská Bystrica kupujú domy a záhrady na vidieku, kam utekajú pred hlukom a znečistením mesta. Podpoľanie má čo ponúknuť. Ale po odsúhlasení ťažby bude v Detve, Očovej, Vígľaši, Dúbravách naopak problém čokoľvek predať. Všetci majitelia domov, bytov, polí a záhrad stratia časť hodnoty. To už je ale problém majetkovej bilancie obyčajných ľudí a nie ťažobných spoločností alebo úradníkov, ktorí im to odsúhlasia. Zlato leží pod Bielym vrchom milióny rokov. Meno vedľajšieho Zlatého vŕšku  svedčí o tom, že aj ľudia o tom už dlho vedia. Len ho nevedeli ťažiť a tak tam zostalo. Dnes ho ťažiť síce vieme, ale nevieme to urobiť bez nenávratného zničenia krajiny. Nie je normálne jednoducho počkať, až technologický pokrok prinesie inú metódu, ktorá nebude tak devastačná? Suroviny sú stále vzácnejšie a špeciálne pri zlate určite nehrozí, že v budúcnosti o neho už nebude záujem. Ja si rozvoj regiónu nepredstavujem tak, že sa zničí.
 Vlastimil Kalinec